Litvinovov pakt

Sovietsky diplomat Maxim Litvinov (1876 – 1951), podľa ktorého je dohoda pomenovaná

Georgij Vasilijevič Čičerin, kritik dohody

Litvinovov pakt je spoločný názov medzinárodnej mierovej zmluvy uzavretej 9. februára 1929 v Moskve. Zmluva bola pomenovaná podľa hlavného sovietskeho diplomata, ktorý viedol rokovania, Maxima Litvinova, a jej signatári sa v nej zaviazali k okamžitému uplatňovaniu Briandov-Kelloggovho paktu, čím sa formálne vzdali vojny ako súčasti zahraničnej politiky štátu.

Oficiálny názov Litvinovovho paktu zaregistrovaného v Spoločnosti národov bol „Protokol o okamžitom nadobudnutí platnosti Parížskej zmluvy z 27. augusta 1928 o zrieknutí sa vojny ako nástroja národnej politiky". Zmluva je niekedy známa aj ako „Moskovský protokol".

Medzi prvými signatármi Litvinovovho paktu boli Zväz sovietskych socialistických republík (Sovietsky zväz), Poľsko, Lotyšsko, Estónsko a Rumunsko.

Pozadie

Koncom roka 1927 sa začala korešpondencia medzi zahraničnými diplomatickými zbormi Francúzska a Spojených štátov smerujúca k medzinárodnej zmluve, v ktorej by sa signatári zriekli používania vojny ako nástroja zahraničnej politiky. Rokovania pokračovali rýchlym tempom v prvej polovici roka 1928, pričom sa na nich nakoniec zúčastnili zahraničné rezorty 15 vlád. Konečné znenie bolo dohodnuté pomerne rýchlo a 27. augusta 1928 sa v Paríži uskutočnil slávnostný podpis zmluvy, ktorá sa stala známou ako Briandov-Kelloggov pakt (pomenovaný podľa amerického ministra zahraničných vecí Franka B. Kellogga a francúzskeho ministra zahraničných vecí Aristida Brianda).

Komunistická vláda Sovietskeho zväzu bola počas procesu rokovaní v roku 1928 názorovo rozdelená, držala sa bokom od kapitalistických mocností, ktoré stáli za zmluvou, a na serióznosť a zámery týchto veľmocí sa pozerala s veľkou dávkou cynizmu. Sovietska vláda, ktorá sa vždy obávala zahraničnej invázie, sa usilovala o úplné vojenské odzbrojenie, pričom tvrdila, že pokračujúca existencia zbrojenia v masovom meradle je zásadne nezlučiteľná s formalistickou výzvou na zákaz vojny. V článku v sovietskych vládnych novinách Izvestija sa vyzdvihoval najmä štátny tajomník Kellogg, pričom sa upozorňovalo na jeho pokračujúcu verejnú podporu Monroeovej doktríny a jej dôraz na vojenskú akcieschopnosť Spojených štátov proti „každej mocnosti na svete", ktorá by ju porušila.

Sovietsky ľudový komisár zahraničných vecí Georgij Čičerin tiež ostro kritizoval rozhodnutie neumožniť ZSSR aktívnu účasť na rokovaniach o zmluve, ako aj formálne výhrady voči zmluve, ktoré vyjadrili vlády Veľkej Británie a Francúzska.

Hoci sovietska vláda hlboko podozrievala politické zámery, ktoré sa skrývali za Briand-Kelloggovým paktom, zároveň sa snažila získať politické body a vytvoriť si aspoň určitú diplomatickú istotu tým, že schválila zákaz používania vojny ako nástroja politiky, ktorý navrhovaná zmluva obsahovala. V lete 1928 bolo pozorovateľom zahraničnej politiky jasné, že Sovietsky zväz sa aktívne usiluje o miesto za rokovacím stolom, ktorý viedol k vytvoreniu a podpísaniu Parížskej zmluvy, pričom Čičerin, odporca toho, aby sa ZSSR stal zmluvnou stranou multilaterálnej dohody, prehral politickú diskusiu so zástupcom ľudového komisára zahraničných vecí a veteránom sovietskej diplomacie Maximom Litvinovom, ktorý zmluvu podporoval.

Hoci ZSSR bol 27. augusta vylúčený z pocty byť zakladajúcim signatárom paktu, v ten istý deň bola vládam všetkých ostatných krajín sveta predložená oficiálna výzva na pristúpenie k dohode a sovietska vláda rýchlo pridala svoje meno na zoznam signatárov. 29. augusta prijalo vládnuce prezídium Ústredného výkonného výboru sovietov (ÚV KSSZ), nominálna hlava vlády, formálne uznesenie o prijatí zmluvy - o výsledku Litvinov informoval funkcionárov mierovej komisie nasledujúci deň. 8. septembra 1928 bol ratifikovaný akt formálneho pristúpenia k Parížskej zmluve.

V oficiálnom úvodníku denníka Izvestija zo 7. septembra 1928 sa sovietska vláda domnievala, že prijatie Parížskej zmluvy bolo uskutočnené „s cieľom poukázať na nedostatočnosť navrhovaných záväzkov a požadovať rozšírenie týchto záväzkov tak, aby skutočne zabezpečovali mier", čo sa dalo dosiahnuť len prostredníctvom „pozitívnej a plodnej práce na odzbrojení". Takéto želania boli rýchlo zmarené, pretože ratifikačný proces rôznych signatárov uviazol. Štyri mesiace po podpise zmluvy ju formálne neratifikoval ani jeden zo signatárov.

Koncepcia

Po rozhodnutí pridať sa k signatárom parížskej protivojnovej dohody sa vláda Sovietskeho zväzu, či už z propagandistických alebo praktických dôvodov, stala hlavným podporovateľom Briandov-Kelloggovho paktu a pokúsila sa ho uviesť do platnosti so susednými krajinami. 29. decembra 1928 Litvinov navrhol dodatkový protokol k Parížskej zmluve, ktorý ju uvádzal do okamžitej platnosti v bilaterálnych vzťahoch ZSSR s historickým nepriateľom Poľskom a novou nezávislou bývalou súčasťou Ruského impéria Litvou.

Na túto sovietsku iniciatívu ako prvé zareagovalo Poľsko, ktoré predložilo protinávrh, aby sa súčasťou dodatkového protokolu stalo aj jeho vojenské spojenectvo, Rumunsko, ako aj ostatné pobaltské štáty. Sovietska vláda súhlasila s týmto poľským návrhom na rozšírenie okruhu regionálnych národov, čím sa urýchlilo prijatie Parížskej zmluvy, a okruh komunikácie sa rozšíril tak, že okrem ZSSR, Poľska a Litvy zahŕňal aj Rumunsko, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko, Perziu a Turecko.

Dokument urýchľujúci prijatie zásad Parížskej zmluvy sa stal všeobecne známy ako „Litvinovov protokol" alebo „Moskovský protokol". Formálny názov dokumentu, ako bol zaregistrovaný v Spoločnosti národov, bol „Protokol o okamžitom nadobudnutí platnosti Parížskej zmluvy z 27. augusta 1928, týkajúci sa zrieknutia sa vojny ako nástroja národnej politiky".

Podpis

Zmluvu ratifikovala lotyšská vláda 5. marca 1929, Estónsko 16. marca 1929 a vlády Poľska a Rumunska 30. marca 1929. Do série zmlúv Spoločnosti národov bola zaregistrovaná 3. júna 1929 a podľa článku 3 nadobudla platnosť 16. marca 1929.

Účinok a odkaz

Litvinovov pakt bol obohatením Briandov-Kelloggovho paktu s cieľom zabezpečiť ZSSR dostatok času na zotavenie a obnovu sovietskeho štátu v 20. rokoch 20. storočia. V 30. rokoch 20. storočia sa situácia začala zhoršovať, pretože spory členských štátov boli čoraz častejšie a vážnejšie. Československo-poľské pohraničné spory po Mníchovskej dohode pakt vážne poškodili, v roku 1938 Poľsko s pomocou nacistického Nemecka anektovalo časti Československa. Napokon ZSSR pakt surovo narušil, keď v roku 1939 napadol Poľsko.

Pozri aj

• Maxim Maximovič Litvinov

Externé odkazy

• Text paktu

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Litvinov Protocol na anglickej Wikipédii.